Slová  šéfredaktorky

 

     Ako som vám už sľúbila v minulom čísle, tak aj v tomto sa vám prihováram ja, vaša šéfredaktorka. Za sebou máme týždne plné rôznych akcií. Či už to bol retro deň, týždeň červenej stužky, či bedmintonový alebo volejbalový turnaj. Tieto akcie a hlavne turnaje vo mne vyvolali veľmi pekný a príjemný pocit. Ukázalo sa, že aj naši študenti sa vedia zabaviť, odreagovať a blázniť v kruhu svojich spolužiakov popoludní, mimo školy a pri športe. Bol to krásny pohľad ako si všetci navzájom fandili a povzbudzovali sa. Keď som sa však pozrela na pána riaditeľa, a videla jeho pyšný pohľad na svojich študentov a profesorov, vedela som, že takéto akcie by sa mali konať častejšie. Všetkým zúčastneným ďakujem a víťazom blahoželám. Pred nami sú však najkrajšie sviatky roka a to sú Vianoce. Verím, že sa už všetci na ne tešíme, plne užijeme a v novom roku sa vrátime späť zdraví a oddýchnutí.

Zuzana

 

Smer Singapoure...

 

    Singapoure – Levie mesto. Ostrovný mestský štát, jedna z najvyspelejších ekonomík sveta, významný svetový prístav, miesto kde posledné tri mesiace prebývala a pracovala študentka 3.A triedy Natália Urbanová. Ako sama tvrdí, že človek, ktorý má sny, má prečo žiť, ten jej sa začal plniť, ako to v živote často chodí, nečakane a náhodne. No je bezprostredne spojený s naším gymnáziom, pretože pred rokom na tradičnej exkurzii na západné Slovensko, bola v správny čas na správnou mieste. V Slovenskej národnej galérii, pri prehliadke obrazov za prítomnosti jej spolužiakov a učiteliek/p. Biľovej, p. Lissyovej, p .Valkovej , p. Kaľatovej/ ju oslovil a ponúkol spoluprácu známy slovenský návrhár Fero Mikloško. Skontaktoval ju s pražskou agentúrou Supermoda manažment, mladšia sestra Elitte model look a ponúkol prvé zákazky. Celý rok však Natália a hlavne jej rodičia odolávali až napokon sa to pred školskými prázdninami zlomilo. Prvé a hneď úspešné fotenia v Prahe a vo Viedni jej zabezpečili rýchly nástup do sveta modelingu a podpísala zmluvu na tri mesiace fotenia v Singapoure.  Po návrate do už zabehnutého školského roka sme sa jej opýtali pár otázok na to, ako sa jej tam darilo.

Čo ti pobyt dal?

• V prvom rade som stretla mnoho nových a zaujímavých ľudí a zlepšila sa v angličtine .

Zoznámila som sa s novou a exotickou kultúrou a okúsila kúsok z profesionálneho sveta.

 

Pre koho a čo si fotila?

• Zákaziek som mala množstvo, a tak bolo veľmi ťažké sa rozhodnúť,  ktorá bola tá naj. Najviac si však vážim spoluprácu a fotenie pre Cosmopolitan, Gucci, Louis Vuitton, Dolce a Gabbana . Najkrajšia bola pre mňa prehliadka pre Digital fashion week, ktorý bol prvýkrát odvysielaný online na Youtube.

 

Čo ťa čaká v blízkej budúcnosti?

• Mám mnoho ponúk, avšak svoju prácu sa snažím zlúčiť so školou.

                                                                                                                                     Za rozhovor ďakuje Zuzana

 

                                   

Vyhodnotenia športových akcií

 

    V mesiaci november sa uskutočnil bedmintonový turnaj kde proti sebe súperili chlapci i dievčatá.

Pri tejto hre mohli ukázať svoju bojovnosť, výdrž ale aj stratégiu hry, a dopadlo to takto.

 

Medzi najúspešnejšie dievčatá patrili:         

    1. miesto- Nikola Bartošová III.A

    2.miesto- Denisa Mochnacká III.B

    3.miesto- Barbora Štalmachová IV.B

 

Najúspešnejší chlapci:      

   1.miesto – Dávid Kica III.A

   2.miesto- Peter Purdeš I.A

   3.miesto- Marek Sabol IV.A

 

 

Pri príležitosti Mikuláša sa na našej škole organizoval Mikulášsky volejbalový turnaj. Na palubovke museli mať zastúpenie obe pohlavia. Tu nežnejšiu polovičku tvorili aspoň 2 dievčatá.

 

Najúspešnejšie triedy :          1.miesto - III.B a II.A

                                           2.miesto - I.A

             

Všetkým zúčastneným ďakujeme a výhercom blahoželáme.

                                                                                                                                      Zuzana

 

A teraz opäť niečo od Ivky.

The way you look tonight

 

        Opäť doma v Doncasteri. Doma som to psychicky nezvládal. Vlastne bolo jedno, kde som bol. Či doma v Londýne, či pri mame v Doncasteri alebo v Štokholme. Všade mi to pripomínalo Taru. Všade som mal pocit, že je so mnou, že ju vidím, že začujem jej zvonivý smiech alebo srdcervúci plač. Chcel som to tak. Nerátal som dni, ktoré prešli od toho dňa, čo mi dala zbohom. Mesiac? Asi. Možno menej. Stále som však mal pocit, že sa to stalo len včera. Ale prečo sa to stalo? Nemalo to tak byť. Nie, nemalo. Teraz som mal s ňou tlačiť  kočík s malým Tommym a tešiť sa z neho. Namiesto toho som presedel dni aj noci pri okne a hľadel na hviezdy. Skúšal som nájsť tú, ktorá by mi pripomínala ich dvoch. Mamu a syna. Vonku som nevychádzal už vôbec. S chalanmi som sa stretol len vtedy, keď som musel a aj to bolo veľmi zriedka. Trpel som a spolu so mnou trpeli aj oni. Priamo pred ich očami som sa menil na trosku. Kiežby som aj ja zmizol z tohto sveta, aby som neubližoval tým, ktorým na mne tak záleží.

         A tak som späť v rodnom Doncasteri v spoločnosti svojich štyroch mladších sestier a mamy. No aj tým spôsobujem len bolesť. Mama plače už len pri pohľade na mňa. Čo iné jej ostáva? Dnes je môj typický deň. Vonku fúka studený vietor. Náznak toho, že už je december. Namiesto snehu tu však každý deň zúrili lejaky a víchrice. Dnes bol výnimočný pokoj. Kráčam ulicami so sklopeným pohľadom a nevnímam ľudí okolo seba. Kam idem? Tam, kam stále. Na moje a Tarino miesto. Na veľkú lúku. Bolo to miesto, s ktorým ma spájalo najviac spomienok a momentov. Miesto, ktoré mi spôsobovalo bolesť a zároveň šťastie. Tu sa to všetko stalo. Presne tu sme strávili náš posledný deň pred jej odchodom. Tu som ju prvýkrát pobozkal. Boli sme decká. Mali sme len 15 rokov, boli najlepší kamaráti, no teraz si uvedomujem, že v tom po celý čas bolo oveľa niečo viac. Miloval som ju už vtedy, len som jej to nepovedal. Chyba, chyba, chyba, ktorú si budem teraz vyčítať už do konca života. Sadol som si na hojdačku, nepríčetne sa kolísal a hľadel do blba. Na chvíľu som zavrel oči a vrátil sa späť v čase. Ach, Tara. Za sebou som začul kroky. Neráčilo sa mi ani otočiť.

„Louis?“ Bola to Lottie. Poslať ju preč? Nie, nechcem ju viac trápiť.

„Hmm?“ zahundral som. Bola ticho. Nepýtal som sa jej na nič, len som čakal. Rozplakala sa.

„Uvedomuješ si, čo sa s tebou deje?“

„Uvedomujem si len to, že moja duša úplne zomiera, celé moje vnútro je rozbité, každý nádych, každá spomienka mi akoby skracovali život. Zvnútra som úplne zničený a prakticky sa už nedokážem zložiť dokopy.“

„A čo tá vonkajšia časť teba? To si nijako neuvedomuješ? Koľko kíl si schudol?“

„Asi desať, možno pätnásť. Neviem. Nezaujíma ma to.“

„Malo by. To už nie si ty, braček. Vyzeráš ako démon, tvoj nádherný úsmev ti zmizol z tváre, oči ti už dávno tak nažiaria, tvoj humor odišiel a mám pocit, že spolu s Tarou zomrela tvoja láska ku všetkým. Louis, kedy sa to skončí?“

„To je v nedohľadne, sestrička.“

„Nedokážeme sa na teba takto pozerať. Ani mama, ani dvojičky, ani Fizzy a ani ja. Mamina v noci plače, lebo nevie, čo s tebou. Snaží sa nejako ti pomôcť, ale zjavne to nemá význam. Nemeníš sa. Si stále taký istý.“

„Lottie a čo mám robiť? Skús byť na mojom mieste. Vieš, čím som prešiel?“ Pozrel som na ňu a ona len sklopila pohľad. „Zomrel mi syn pár hodín po narodení. Myslel som si, že je to pre mňa a Taru ten najväčší trest. No on ešte len prišiel. A ja som bol pri tom. Priamo pred mojím očami mi odišla. Zmenila sa na anjela. Bol som pri tom, ako sa srdce, ktoré bilo pre mňa, zastavilo. Ruka, ktorú som tak pevne zvieral, jej ochabla a navždy sa zavreli tie najkrajšie oči na svete. Ja tom to všetko videl. Dal som jej posledný bozk vo svojom živote. Vtedy som mal pocit, že jej ním vrátim celý život. Chcel som.“ Na viac slov som sa nezmohol. Každé slovo, každá spomienka mi spôsobovala neuveriteľnú bolesť, ktorá ma úplne zožierala. Lottie podišla ku mne a objala ma. „Odmalička som ju miloval, len som si to neuvedomoval. Skoro šesť rokov bola preč a neveril som, že ju stretnem. To v Štokholme nebola náhoda, bol to osud. Od toho dňa som bol najšťastnejší chlap na svete. Prvá rana prišla, keď sme prišli o nenarodené štvortýždňové bábätko. Potom trpela ona, keď ja som ležal v kóme. Tak prišlo neuveriteľné šťastie, keď sme zistili, že čakáme Tommyho. Tá obrovská radosť, keď sme si ho prvýkrát pritúlili k sebe, no netrvalo to dlho....“

„Louis, nepokračuj, prosím! Už sa prestaň trápiť!“

„Ešte prejde veľa času, kým to prejde. Možno to neprejde nikdy. Možno sa takto budem trápiť až do konca života.“

„Nie, braček, nie.“

„Lottie, nechaj ma samého!“

„Ale...“

„Choď domov a povedz mame, nech ma nečaká! Prídem neskoro v noci a zajtra sa vraciam domov.“ Rukami skĺzla po mojich ramenách a odišla. Nevedel som ani, ako dlho tam na tej hojdačke sedím. Začalo sa však stmievať a vonku začalo nenormálne liať. Hodnú chvíľu som tam ešte sedel a mokol až do špiku kostí. Mal som chuť opiť sa do nepríčetnosti.

 

         Pred polnocou som sa vrátil domov. Celý som sa triasol od zimy. Z obývačky som si vytiahol fľašu whiskey a lial ju do seba. Cítil som, ako mi to stúpa do hlavy. Odtackal som sa do svojej izby, všetky mokré veci dal na radiátor a zaliezol pod perinu. Prikryl som sa až po nos, zuby mi drkotali a pozeral som na fotky na nočnom stolíku. Bola tam Tarina maturitná fotka, naša spoločná fotka z Paríža a Malty, jedna s Tariným bruškom, ale aj prvá fotka malého Tommyho a jedna aj so Sarou. Dalo mi námahu opäť sa nerozplakať. Aj za Sarou mi je neuveriteľne smutno, ale viem, že sa jej ako modelke darí. Tie dve boli kamarátky na život a na smrť. Po tom, čo Tara zomrela, odišla do Ameriky a už sa neozvala. Harry sa z toho nejako dostal. Ja som sa z toho dostať nedokázal. Predsa len, to je o inom. Kým Tarin život vyhasol, ten Sarin začal kvitnúť. Zrazu som začul kroky. Zavrel som oči a tváril sa, že spím. Do izby vošla mama. Sadla si ku mne na posteľ, pohladila ma po mokrých vlasoch a dala pusu na čelo.

„Ja viem, že nespíš, Louis,“ šepla. Bol som ticho. „Trápim sa kvôli tebe, chlapče. Ver, že ako mamu ma veľmi bolí, keď ťa takéhoto vidím.“

„Zajtra sa ti to trápenie skončí,“ zahundral som, ale nepozrel som sa ňu.

„Neskončí,“ povzdychla si. Vstala a pri dverách mi ešte povedala. „Ľúbim ťa, Louis.“

„Aj ja teba, mami. Je mi to všetko ľúto, ale nemôžem inak.“

„Ja viem.“ Zavrela dvere a vrátila sa do svojej izby. Vstal som z postele a chvíľu sa hrabal vo svojom kufri. Vytiahol som z neho Peppyho. Áno, môj plyšový medveď bez očí, uší, ale bol to darček od Tary. Bol to jeden z mála spôsobov, pri ktorom som mal pocit, akoby bola so mnou. Ľahol som si späť do postele, pritisol k sebe Peppyho a zaspal.

       Ráno som sa vrátil do Londýna. Do nášho spoločného domu. Nemal som proste to srdce vysťahovať sa z neho. Ostali v ňom všetky tajomstvá, momenty a spomienky s Tarou. Nevyhodil som ani jej oblečenie ani jej najobľúbenejšiu kozmetiku. Telový krém s mandľovým olejom, kondicionér s vôňou broskýň, parfum od  Gucciho, či slivkový lesk na pery. Podišiel som k skrini a otvoril ju. Do nosa mi udrela vôňa práve toho Gucciho. Vzal som do rúk jej tričko a ponoril do neho nos. Vdýchol som do seba „kúsok z nej.“ Vždy, keď som ju držal pri sebe, presne takto voňala. Keď stála pri mne a vietor sa jej hral s vlasmi, cítil som tie typické broskyne a jej bozky chutili za slivkami. Vždy. Všetko mi to tak veľmi chýbalo. Odložil som jej tričko späť do skrine, sfúkol sviečky pri jej fotke a ako každý deň som šiel na cintorín.

       Sadol som si na jej hrob a čítal tie mená, ktoré tam ani nemali byť. Tara Svensson 24.12.1991 – 28.10.2013, Thomas Tomlinson 13.8.2013 – 14.8.2013.

„Prečo práve vy dvaja? Stále mi vŕta v hlave tá jedna jediná otázka „Prečo?“ Každou chvíľou mám pocit, že ma to zabíja. Raz som povedal, že život je jediný dar, ktorý musí človek vrátiť. Ale prečo tak skoro? Mali sme celý život pred sebou. Všetci traja.“ Na chvíľu som sa odmlčal a nechal niekoľko sĺz stiecť po mojich lícach. „Tara, láska moja, ja viem, že ma odtiaľ zhora vidíš a vieš, čo sa so mnou deje. Zároveň dúfam, že si hrdá aj na Saru. Žije tak, ako si to vždy chcela,“ jemne som sa pousmial a zahryzol si do pery. „Neprejde deň, aby som na teba nemyslel. V noci, keď počítam hviezdy, hľadám teba a Tommyho. Kiežby by si mi mohla dať nejaké znamenie, že ma vnímaš. Stále mám pocit, že si pri mne. Stále. Je to len taký zvláštny pocit, keď ráno otvorím oči a ty vedľa mňa nie si. Aký je toto paradox? Celý život ťa milujem, potom si mi odišla a nakoniec nás osud spojil dokopy. Nebola to náhoda, ale osud. A presne ten istý osud nám vzal prvé bábo, potom Tommyho a nakoniec aj teba. Určite si spomínaš na ten tvoj posledný deň. Vtedy som sa ťa opýtal, či bude mať význam byť ďalej bez teba. Ty si mi vtedy s tým krásnym úsmevom povedala, že áno. No, bohužiaľ si pravdu nemala. Prešiel mesiac aj niečo a ja prichádzam na to, že to bez teba zmysel nemá,“ povzdychol som si a pozrel do hora. Na tvár mi začali padať prvé snehové vločky a hneď sa na nej rozpúšťali. „Škoda, že život nie je ako taká rozprávka, kde sa všetko končí „a žili šťastne, až kým nezomreli.“ Vlastne, my sme boli šťastní. Až do smrti. Tommyho smrti. Dáva to logiku. Aj v tomto bolo schované takéto malé tajomstvo.“ Položil som na hrob jednu bielu ružu. Každý deň som to tak robil. Vždy milovala ruže, najmä biele. „Daj mi na Tommyho pozor a možno sa čoskoro stretneme.“ Vstal som a moje kroky smerovali niekam do neznáma.

Ivi

                    

Reagujem na ministra školstva

 

    Minulý týždeň som sa na internete dočítala jedno, celkom zaujímavú, správu. Názov bol celkom jasný. „Rezort školstva chce, aby mali školáci tri hodiny telocviku týždenne.“ Veľmi zaujímavé. Po prečítaní tohto článku som sa dozvedela, že minister školstva Dušan Čaplovič chce od roku 2013 zabezpečiť súbor opatrení, aby mali žiaci 3 hodiny telesnej výchovy týždenne. V rokoch 2014 a 2020 sa vraj chystá doškoľovať učiteľov, ktorý učia nekvalifikovane. Odôvodnenie je, že dnešná mládež trávi 70% voľného času pri počítačoch, televízoroch a mobiloch. Vyučovanie na niektorých školách taktiež prebieha formou počítačov. Deti začínajú byť obéznejšie, trpia nedostatkom pohybu, sú lenivé a trpia zdravotnými ťažkosťami.

Na jednej strane je to možno pravda. Dnešných deckám by prospelo viac pohybu, no keď sa na to pozrieme z iného uhla, pán minister by mal skôr riešiť iné veci. Napríklad to, že školám chýbajú učebnice, či školské pomôcky. Niektoré školy potrebujú zateplenie budovy alebo vykurovanie, aby žiaci v zimnom období nepomrzli. Taktiež si učitelia žiadajú vyššie platy. Ono o všetkom rozpráva, všetko sa plánuje, no na koniec to vždy ostane len pri slovách. Nepotrebné sa schvaľuje a potrebné zapadá prachom.

Späť k téme. Tri hodiny telocviku by neboli zlý nápad, keby boli o niečo pestrejšie a záživnejšie. Nie len o neustálom behaní, gymnastike a atletike. Do učebných osnov by mala podľa mňa pribudnúť zumba, aerobik a športy, ktoré sú v dnešnej dobe, takpovediac „IN.“ Nie každý má rád telesnú z dôvodu, že nevie napríklad gymnastiku, nebaví ich to alebo sa jednoducho boja, pretože niektorí učitelia majú na nich príliš veľké nároky a sú prísni.

Sranda je taktiež to, že niektoré školy ani nie sú vybavené telocvičňami. K tomuto sa vyjadril prezident  Slovenskej diabetologickej spoločnosti, Emil Martinka: "Najhoršie je, že niektoré školy nemajú telocvične. Údajne asi 340 škôl podľa ministerstva nemá vlastné telocvične, takže toto treba tiež riešiť."

Zozbierala som si niekoľko názorov školákov na túto tému. Reakcie boli všelijaké. Rozhodla som sa ich pridať anonymne.

 

„Ja som proti tomu, prečo? pretože veľa detí nemá rado telocvik, tak ako ja napríklad...nútia ťa cvičiť hrať futbal, aj keď to nevieš..tak to je na našej škole..oni chcú, aby sme boli "múdri", aby sme sa učili, ale oni dajú tri hodiny telocviku týždenne a ťažký predmet jedenkrát...“

 

„Podľa mňa sú tri hodiny telocviku skvelý nápad (aj keď šport nemusím) Zdôvodnenie: deti sa v dnešnej dobe stravujú nezdravo a majú nedostatok pohybu. Všetko je o technológiách a počítačoch, televízii. Preto je potrebné pohybovať sa aspoň v škole, keďže väčšina z nás sa doma nepohybuje vôbec. Pohyb priaznivo vplýva na zdravie človeka. Pravidelným pohybom predchádzame obezite, srdcovocievnym chorobám, ba dokonca si zlepšujeme myslenie a športovaním odbúravame stres.“

 

„Ja by som s tým súhlasila, lebo dnešná mládež ma čoraz menej a menej pohybu.“

 

„Som za! Dnes je kopa obéznych detí, ktoré doma sedia len za počítačom a prd robia. Tak len priberajú a nemajú žiaden pohyb.“

 

„Tri hodiny telocviku nie sú zlý nápad. V dnešnej dobre sedia deti pred počítačmi viac ako je zdravé, vo voľnom čase sa teda nehýbu. Preto je dobré, aby mali aspoň trikrát do týždňa povinnú telesnú výchovu a teda si utužovali svoje zdravie.“

 

Dokopy mi prišlo okolo 20 reakcií a väčšina bola pozitívna. Takže žiaci sú za to, aby  pribudla ešte jedna hodina telesnej výchovy. Ja som len zvedavá, koľko z nich by si tie tri hodiny aj odmakalo a chodilo na ne s úsmevom na tvári a odhodlaním v krvi. ;)

                                                                                                                                                      Ivi

 

Perly, perly perličky...

 

•  p. uč. Germanová: Dávid, ty budeš v politike taký úspešný. Slota II, každého odžubeš.

 

•  Elka: Cez toto lanko prechádza energia?

p.uč Germanová: Ja si objednám lanko pod stromček a bude samovražda na Vianoce. 

 

•  Dada: Vymenuj enzýmy pankreatickej šťavy.

Fero: Lipáza, extáza... .

 

 

Vianočné prianie

 

    Keď k štedrovečernému stolu zasadneme, myslíme na tých, čo radi máme. Posielame anjela, aby vás chránil, posielame lásku, v ktorú veríme, posielame plamienok, nech vám v srdci blikoce a prajeme vám tie najkrajšie Vianoce.

                                                                                    Vaša redakčná rada:)